Cesta koncovky
Žiarislav - z pripravovanej knihy Cesta koncovky.
Píšťala koncovka je veľmi zvláštny hudobný nástroj. Koncovka je pramatka všetkých hudobných nástrojov, ktoré využívajú súzvuk rôznych tónov. Z tejto bezdierovej koncovky vznikli píšťaly dierové, ktoré napodobňovali ladenie prírodnej koncovky. Toto ladenie je prírodné a preto aj ľudskej duši blízke. Z koncovky je odvodený čistý súzvuk (čistý akord, tonika a dominanta, ktorý využíva gregoriánsky chorál) a to zo spodnej stupnice. Vo vrchnej stupnici koncovky je odliaty dokonalý trojsúzvuk - akord prvého, tretieho a piateho tónu, teda to, čo dnes využívame na gitare, klavíri a iných hudobných nástrojov. Prírodné, a teda "koncovkové" ladenie je teda základom našej ľudovej hudby a taktiež moderných hudobných prúdov, vrátane rockových odnoží. Na rozdiel od strunových nástrojov, ktoré po rozochvení strún a prípadne po stlačení strún na hmatníku nejakú dobu znejú "samé", bez nášho činorodejšieho zásahu, pričom slákové nástroje vydávajú zvuk trením drsného sláku namazaného lepivo-drásavou živicou vďaka jemnému, či prudkému pohybu svalov paže, píšťala hrá len keď dýchame. Je to nielen dychový, ale aj veľmi duchovný nástroj, ktorý dúchaním vydáva zvuk. Ten môže byť celkom hladký, ako aj mierne drsný, vždy je však pôsobivý.
KOREŇOSLOVIE PÍŠŤALY, KONCOVKY, DYCHU...
Pozrime sa, čo o tom prezradí duch naše reči.
PÍŠŤALA
Slovo píšťala sa za dve tisícky rokov nezmenilo, v praslovančine to znelo ako "piščala", takže vo východoslovenských nárečiach nájdeme úplné praslovanské znenie, podobne, ako v staroslovenčine a staročeštine. Slovo "píšťala" (staroslovansky piščala) je ovodené od slovesa "pískať" (staroslovansky piskati). Súvisí teda aj s pyskom a piskvorom, čo je označenie zvukotvorného zariadenia tohto hudobného nástroja. No a od názvu "piščala" bol odvodený aj názov výmetnej kovovej rúry pištola*, či pištoľ, ktorý prenikol z Čiech do západnej Európy, čo jazykovedci doložili dianím v období husitských vojen. No uznajte, že to nemá už s mierovým duchom píšťale veľa spoločného a o čo pôsobivejšie a čarovnejšie je meniť svet vlneniami drevenej píšťaly koncovky, ktorá má naskutku blahodarné účinky pre dušu, ducha i telo.
KONCOVKA
Koncovka je pomenovanie druhu píšťaly, ktorá nemá žiadne bočné dierky, čo by hudobník zakrýval prstami, ale má okrem samotného piskvora len koncový otvor, ktorým vychádza zvuk, ak ho neprikryjeme prstom. Slovo koncovka je teda odvodené od slova koniec, podobne, ako aj končatina, končina i konár. Praslovanské slovo "kon" s jer po "n" znamenalo kraj z oboch strán, a teda koniec, ale aj začiatok. Od toho je odvodené aj slovo "konať" a "zákon" (z praslovanského začenti - začať i zakončiť). K týmto skrytým (až metafyzickým) duchovno-slovným významom sa vráti v pojednaní o duchu koncovky.
BEZDIEROVÁ PÍŠŤALA - iný názov koncovky, ktorý vyjadruje skutočnosť, že táto píšťala nemá dierky, ktoré by sme zatláčali na jej boku prstami. Koncovú dieru však má, takže nie je až tak výstižný.
ZÁKLAPKA - ľudový názov koncovky, ktorý pekne vystihuje jeden zo spôsobov zmeny tónu - zaklápaním koncovej dierky prstom. Tento názov je menej rozšírený, ako názov koncovka.
INÉ NÁZVY
Rífová píšťala je názov pre koncovku dlhú jeden ríf, čo je stredoveká miera podobná siahe (podobne od miery je odvodený názov japonskej píšťaly "šaku-hači", pričom "hači" znamená "osem" tamojších dĺžkových mier). Názov "rífová" píšťala nájdeme už len v národopisných (etnografických) statiach. Na Liptove si zvykli robiť koncovky aj z dutého stvolu, teda "lubu" divej rasce, odtiaľ názov "lubštik".
DEJINY PÍŠŤALY, KONCOVKY...
Tak, ako prírodné duchovno a prírodná kultúra je pre mnohých skrytou podstatou, pričom iné duchovná a kultúry si na tejto podstate vystavali svoje okázalé domy, tak i píšťala koncovka je skrytou podstatou hudby a iné spevavé nástroje si na tejto podstate vystavali svoju cestu. Dnes však prichádza čas na to, aby skrytá podstata vyšla na povrch a ukázala svoj význam.
PRAVEK
Dejiny koncovej píšťaly siahajú hlboko do praveku. Drevené nástroje z praveku sa dajú po desiatkach a stovkách tisíc liet len veľmi ťažko označiť a je takmer vylúčené, aby sme mohli očakávať, že nejaký archeológ označí zhranetý zbytok - dutý konár bez dierok a bez piskvora (lebo také boli staré koncovky) za hudobný nástroj. Podobné je to s kostenými píšťalami. Vieme si predstaviť, že archeológovia označia za hudobný nástroj trojdierovú píšťalu. To sa stalo nedávno, keď našli v Slovinsku najstaršiu trojdierovú píšťalu z obdobia pred 40 000 rokmi. Rakúski vedci "spoza kopca" ju súce označili za obyčajnú kosť, do ktorej vyhrýzol tri pravidelné dierky jaskynný medveď, vieme ale, že jaskynný medveď nemá tri očné zuby uspôsobené na vŕtanie, a keby aj mal, asi by tú kosť celkom rozchrúmal a nenechal by špik mravcom. Ak teda naši predkovia mali už pred 40 000 rokmi trojdierové píšťaly, veď prečo by aj nemali, boli to ľudia nášho typu , i keď v dobe kamennej a prírodné národy bez kovov vieme , že mali i viac, ako trojdierové píšťaly (viď indiáni v dobe, keď sme ich zastihli európskou civilizáciou). Isteže trojdierová píšťala vznikla z koncovky, ale desiatky rokov stará kosť bez dierok a bez kĺbových hlavíc, skrátka len nejaký tenký valček s klenutým výrezom (výhryzom?) na jednej strane podozrenie z hudobnosti nevzbudzuje. A predsa sa tak stalo, že v "predhistorickej" dobe sa na Slovensku koncovky našli!
PRED SŤAHOVANÍM NÁRODOV
V období niekoľkých storočí pred našim letopočtom vedcami označovaný ako "protoslovanský" - ľud popolnicových polí. Tento ľud mal žiarové pohrebiská, podobne, ako staroslovenskí a staroslovanskí predkovia v dobe pôvodného duchovna, jeho jazyková kultúra nie je v dnes známa a prieskumy DNA spred dvoch rokov naznačujú, že Slováci majú gény tejto kultúry. Ľud žiarových obradov, či popolnicových polí dokázateľne kostené koncovky! Tieto píšťaly boli možnože archeológmi neprehliadnuté aj kvôli vrúbkom - priečnym zárezom po ich obvode, takže boli to nielen koncovky, ale podľa všetkého súčasne aj rapkáče. Je celkom možné až pravdepodobné, že priečne zárezy mali aj ďalšie významy. Môžeme predpokladať, že tieto koncovky sa používali aj na obradné účely. Desiatky takýchto píšťal sa našli v okolí Nitry.
Pokračovanie nabudúce.
výňatok z pripravovanej knihy UČENIE A CESTA KONCOVKY Žiarislav
FUJARY UŽ ZA SVANTOPOLKA?
...A predsa sa tak stalo, že v "predhistorickej" dobe sa na Slovensku koncovky našli! V období niekoľkých storočí pred našim letopočtom vedcami označovaný ako protoslovanský - ľud popolnicových polí (mal žiarové pohrebiská, podobne, ako staroslovenskí a staroslovanskí predkovia v dobe pôvodného duchovna) používal dokázateľne kostené koncovky! .Tieto píšťaly boli možnože archelógmi neprehliadnuté aj kvôli vrúbkom - priečnym zárezom po ich obvode, takže boli to nielen koncovky, ale súčasne aj rapkáče. Môžeme predpokladať, že sa používali aj na obradné účely. Desiatky takýchto píšťal sa našli v okolí Nitry.
Iné nálezy sú na východnom Slovensku - napríklad staroslovanská píšťalka - koncovka z orlej kosti , ktorá nápadne pripomína obradnú píšťalku lakotských indiánov. No a to už sme v dobe takzvanej historickej a máme o hudbe našich predkov aj písomné záznamy. O Slovanoch v krajine Svantopolka (Svätopluka) píše ako o národe, ktorý uctieva oheň, spaľuje mŕtvych, obetuje - prosí prosom a má rôzne hudobné nástroje. Popri osemstrunovej lutne a tambure (rámový bubon) menuje aj píšťaly dlhé dva lakte. Nepíše, ako sa na nich hrá, ale sú to poriadne dlhé píšťaly, keďže lakeť - po arabsky "zirá" mohol mať podľa miesta a času 59 až 91 cm. Takže dva lakte dlhá píšťala mohla merať od 118 do 182 cm (Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, Slovensko očami cudzích, SAV, Bratislava, 2002). No ale takto dlhá píšťala, to je vlastne v dnešnom jazyku už nie píšťala, ale fujarka, alebo fujara zhruba od ladenia D (dur) po ladenie G (dur). Keďže to nebola bezpiskvorová trombita - trúba, ktorú by Ibn Rusta označil ako trúbu a nie ako píšťalu, pravdepodobne stojíme pred prvou písomnou zmienkou o fujare ! Pretože každý výrobca vie, že píšťala dlhá do poldruha metra, čo je bežná veľkosť fujary v 19. storočí (Ján Čaplovič), aby znela, musí byť hrubá práve tak, ako fujara a teda je to fujara. Je zaujímavé, že fujaru pritom datujú dnešní vedci až do obdobia valaskej kolonizácie, kedy mohlo ísť o akési znuvuoživenie (renesanciu) tohto nástroja, doloženého už dávno predtým. Nakoniec - staré miestopisné názvy vo Valasku sú často slovanského pôvodu. Rozumovou úvahou i vyhodnotením archeologických nálezov však môžeme dospieť k presvedčeniu, že okrem Synom Rusta spomínanými veľkopíšťalami určite mali staroslovenskí predkovia aj kratšie píšťaly. Syn Jakubov - Ibrahim Ibn Jakub, cestujúci krajinami slovanskými, dokonca menuje viac (!), ako dve siahy dlhú slovanskú píšťalu (prinajmenšom dĺžka veľkých dnešných fujár) , avšak vo svojich poznámkach píše vyslovene o viacerých typoch strunových i dychových nástrojov. Podľa rôznych zdrojov ich máme v tej dobe doložených u Slovanov okolo 40. Môžeme predpokladať, že tú dlhú "píšťalu", teda fujaru, vyslovene spomína asi preto, že naňho najviac zapôsobila. Bola iste z dreva a nie z kosti, čo je jeden z dôvodov, prečo v nálezoch chýba. Kratšie slovanské píšťaly už sú archeologicky doložené aj z iných končín...
Cesta koncovky je životní poutí - zpráva ze soustředění.
"Keď pôjdem do sveta na skusy šťastie hľadať svoju píšťalôčku nenechám doma ležať..."
A tak se na Medzi sešli ti, co jim koncovka zkřížila cestu - ti, co se vydali na cestu koncovky. A bylo jich právě tolik, kolik bylo třeba. Ani málo ani hodně - ti co už teď vědí, že cesta koncovky je životní poutí.
Přišli poutníci z blízka i z dálky a hned se to tu rozeznělo zvonivými tóny koncových píšťalek. Nejdříve nesměle a jemně, později vícehlasně a odvážně, až se nakonec rozléhaly bubny doby a hromovaly písně ve stylu: "Nad horou hromy bijú a v hore vlky vyjú..."
"...píšťalôčka moja beriem ťa so sebou keď mi bude smutno zapískám si stebou..."
Hovory samozřejmě byly součástí koncovkového soustředění - hovořilo se o vlivu koncovky na lidskou bytost, na její duši, tělo i ducha. O vlivu na společnost. O spojení s přírodou díky koncovce. O spojení s ostatními bytostmi všehomíru. Zazněli i historické souvislosti. A především hudební souvislosti - že se dá hrát i bez hudebního sluchu, že se dá hrát ve skupině, aniž by to bylo falešně, že se dá hrát v jednom rytmu, na jedné společné vlně. Žiarislav odpovídal na všechny otázky vědomě, v souvislostech a v mnoha rovinách. Ďekujeme.
"...s tebou si zaspievam aj si zatancujem vo svete ďalekom bez teba nebudem."
Bylo tu veselo i hloubavě, hovořilo se, hrálo se, dumalo se, debatovalo se, rozjímalo se, cvičilo se. Bylo tu slunečno ale i mrazivo - takže jsem se hřáli u ohně a pili horký čarovný čaj. Procvičovali těla i ducha, hudbou i pohybem.
I já se před čtyřmi roky vydala na cestu koncovky a kdykoliv se dotknu této čarovné píšťaly, cítím klid a mír, příval živy i naplnění v rozjímání, radost a plamínky veselí, plynutí vesmíru. Cítím sjednocení s všehomírem a vyrovnání všech čtyř živlů. Je to pro mě vždy krásný osvobozující zážitek.
Na soustředění cesty koncovky jsme se setkali sami se sebou i s ostatními na společné cestě - na cestě koncovky.
Ladomíra o Cestě koncovky 14.-16.10.11
Cesta koncovky - stretnutie na medzi bolo ako znovuzrodenie
Nevedel som, že toto je Žiarislavovo učenie, povedal som si vduchu, že je to nejaký staroslovanský smer, ktorý sa dodnes zachoval nejakým tajným spôsobom na salašoch, či inak. Žiari mi síce odopovedal na všetky otázky a z odpovedí vyplynulo, že tento vedomecký smer takto on ustanovil, ale vzápätí mi podal dosť správ, ktoré z môjho uhlu pohľadu svedčia o tom, že sa jedná o napojenie na starý duchovný prúd. Viem, že keď si to niekto prečíta, môže to znieť zvláštne, ale keď si to ja pozerám po vetách a slovách, zdá sa mi to zaujímavé, hlavne keď si ozrejmím slovník. Nebolo veľmi teplo, ale počas rozjímaní, cvičení, či obradov som teplo cítil. Poriadne teplo, už pri pozdrave koncovky. Cítim z Cesty koncovky duchovnú silu, ktorá môže pomôcť prežiť aj v ťažkých chvíľach. Zvlášť som si obľúbil obrad "Spolu jedna rodina", ktorým sme pred záverečným obradným pozdravom na učeniach robili spoločný rozfuk. Teraz už rozumiem, prečo toľko ľudí nosí na stretnutia tento hudobný nástroj.
Zoran
Čím sa líši novodrevná hudba od ethno a world music, folku a folklóru?
Nová, teda stvorená, prijatá, alebo odoslaná v tejto dobe.
Drevná, teda vychádzajúca z drevných - dávnych koreňov.
Je prírodná a prirodzená, mocná i jemná, nabudená a viac duchaplná, ako slaboduchá.
Ako môže nová hudba vychádzať z dávnych koreňov? Nástrojmi, spôsobom spevu, ale i celkovým naladením, vedomím a teda duchom.
Kým v štýloch ethno a world sa stretávame s novými, modernými úpravami starých piesní (často s pomocou moderných elektronických nástrojov a modernými spôsobmi spevu), v novodreve je to naopak. Piesne sú spravidla nové, avšak neraz pôsobia tak, akoby boli dávne. A teda v podstate sú pokračovaním dávnejších prúdov prírodnej hudby (na našom území praeurópskej, slovanskej, slovenskej a novohorskej (a novouhorskej). Akúsi výnimku v novodrevnej hudbe tvoria piesne, ktoré majú takmer rockovú stavbu, avšak sú zahraté na prírodných, drevných nástrojoch. Tuto sa stretávame so zaujímavým vývojovým javom - napríklad kým extatické, zrýchlené konce piesní v goralskom duchu sú pomerne jasne rozoznateľné, tak dupákové a čardášové zakončenia Žiarislava a Bytostí (Povej vetrík, Nebo je nad hlavou, Hraj hudbička...)znejú pre folkloristu jednoznačne dupákovo, či čardášovo, kým rockerovi to pripomína hardrock, či metal. Iný zaujímavý jav vzniká pri jednovetovkách, ako "Chvála ti za svetlo, hrejivé Slnko, hej", ktoré znejú Slovákovi slovensky, avšak Indovi pripomínajú indoárijské mantry. Zvlášť to platí o "Ochraňuj ma Živa", ktorá stavbou pripomína staroslovanskú "Hoja ďunďa hoja".
A teda to, čo o world a ethno hudbe, platí aj o folklore - novodrevná hudba je tvorivá a z tohto hľadiska je síce mnohými folkloristami obľúbená, avšak je jasné, že nespadá do tohoto súdka. Názov "folk" je pre novodrevnú hudbu prijateľný skôr na západe (jazykovo egocentrickom), keďže u nás "folk" neznamená to, čo "folklór"(ľudoveda), kým tam áno. Ak už, tak nový folk. Folk značí ľud, ethno značí kmeň, etnikum. World značí svet.
V NOVODREVNEJ HUDBE
sme si zvykli na priamosť, neumelosť, a teda prirodzenosť a prírodnosť, hudobnú i slovnú. Nejde o to "zdať sa a nebyť", ide o to, aby sme spievali to, čo sme a boli to, čo spievame (tu jasne odlíšenie od folkloru). Ide o to nielenže nebyť malomeštiacky, ale aj nebyť malocivilizačný a ustráchaný. Ak má niekto chuť na koncerte sedieť so zavretými očami, môže, ale ak má niekto chuť vytancovať sa do vybláznenia, v pohodičke. O novodreve platí, že býva iné na lesných a lazníckych stretnutiach a iné na mestkých koncertoch. Ani nie tak podaním, ako celkovým duchom, ktorý vyplýva aj z prírodných podmienok a ozvučenia.
V novodreve teda ani tak nejde o technickú virtuozitu (o ktorú sa nik neusiluje), ako skôr o duchovný náboj. To neznamená, že by niektoré texty neboli básnicky podkuté (viď aj koreňoslovné - etymologické súvislosti...), alebo že by niektoré hudobné postupy neboli hudobne náročné. Ide o to, aby hudba znela jasne.
To, že novodrevná hudba má duchovný náboj, neznamená, že by bola náboženskou. Medzi týmito dvoma oblasťami jasne rozlišujeme. V týchto súvislostiach si pripomeňme, že ak je novodrevná hudba duchovne prirodzená a teda duchovne prírodná, neznamená to, že by sa považovala za pohanskú. Toto označenie zaviedli v čase útlaku nepriatelia prírodných kultúr a nemáme dôvodu ho na slobode udržiavať.
-vek-
Disleksia a disgrafia sú uznané poruchy, disvokalita nie. Prečo?
SPIEVAŤ NIE JE MENEJ ZDRAVÉ, JAK ČÍTAŤ A PÍSAŤ!
Ako zdravotná porucha je medicínsky popísaná "disleksia" ako znížená schopnosť čítať a "disgrafia" ako znížená schopnosť písať písmená, pričom tieto diagnózy nijako nesúvisia s inteligenciou. Jednoducho znížená schopnosť čítať a písať je obrazová "preskačka", ktorá sa týka ľudí rôznych stupňov múdrosti, či bystrosti. Nie je známe, že okrem zníženej schopnosti písať a čítať by bola ako zdravotná porucha zadefinovaná znížená schopnosť spievať.
Možno si poviete - a prečo by mala byť? I ja som si to povedal pri nahliadaní na tento jav. A prečo by mala byť zdravotnou vadou, keď vám sa nespájajú rýchle do slov písmená? Ako to súvisí so zdravím? Môžete byť telesne, duchovne aj duševne úplne v poriadku. Máte základné pudy potrebné na prežitie, aj zručnosť a bystrosť, s ktorou zvládnete väčšinu prác, isteže nebudete spojár, alebo prekladateľ, ale môžete byť skvelý vo väčšine povolaní, máte jedinú nevýhodu, že pomalšie čítate, alebo pomalšie píšete a občas vám "preskočia" písmená. Niekedy za to deti dostávali na základke zlé známky a pritom v pohode zvládli niektoré vysoké školy. A predsa je to označené ako zdravotná porucha.
No a prečo by mala byť zdravotnou poruchou znížená schopnosť spievať? Schopnosť spievať - uvoľniť sa ozvučeným dychom, je spojená s duševným zdravím. Donedávna spieval takmer každý človek a to od mala až do staroby. V polovici dvadsiateho storočia, keď náš svet začali viac ovládať média, bola táto schopnosť čoraz viac znižovaná a civilizačný stres sa priamo úmerne zvyšoval. Médiá ovládli hudobné a iné komerčné firmy, ľudia takmer prestali spievať a najnovšie mnohí už len v rytme recitujú (slovo rap - "rep" etymologicky súvisí s "reptaním").
Ak teda schopnosť rýchle čítať, či písať, nemusí mať priamy vplyv na zdravotný stav (pravda, ak sa nezmýlite v dávkovaní medicínskych liekov), schopnosť spievať má na zdravie dokázateľné účinky. Dá sa to merať napríklad vyrovnaním tepu, okysličovaním krvi počas spevovo-dychových cvičení, alebo aj príznakmi duševnej rovnováhy napríklad pri dnes už nie celkom neznámej muzikoterapii.
Z istého hľadiska však rozumieme, prečo je pre "systém" dôležitá schopnosť písať a hlavne čítať (príkazy, povinnosti, štátna štruktúra a tak). Áno, uznajme, že má to svoje opodstatnenie a schopnosť vedieť čítať je pre štát dôležitá . A ak tento štát bude chrániť krajinu, nás a našu kultúru, čo dúfame, že ešte bude, tak to môže byť isteže dôležité aj pre nás.Schopnosť čítať je dôležitá pre vzdelanie, písať pre porozumenie, i keď vzdelanie a porozumenie tu boli už pred písmom. Ale vedieť spievať je potrebné aj pre dušu. Vtáci vedia spievať, a to nie niektorí z druhu, ale všetci z druhu. Každý vlk vie zavíjať, každý jeleň vie ručať, každý svrček vie svrlikať a každý človek, okrem zlomeného, donedávna vedel spievať. Zaviedli sme ani nie sto rokmi elektronické médiá s modernou hudbou a zrazu väčšina ľudí nevie spievať. Lebo sa hanbia, lebo sa boja, lebo nemajú čas, lebo majú stres. Lebo sa porovnávajú, lebo nie sú prirodzení, lebo sú stiesnení, lebo sú zakríknutí.
Nevzdajme sa tohto dôležitého prejavu slobody, citu, ducha aj duše. Spievajme, súrodenci. Prirodzené to môže byť vtedy, keď to bude každý deň. Vtedy to môže byť dobré. Spievajme svoje piesne, v tom je naša sloboda, v tom je naša duša, v tom je naša sila!
Žiarislav